Vysvetlenie k vymyslenému príbehu.
V roku 2013 som na českom fóre modelforum.cz v sekcii „What if“ začal zverejňovať modely výzbroje československej armády v prípade kontinuálnej existencie ČSR po roku 1938. Odrazovým mostíkom bola prvá zo série kníh českého spisovateľa Jana Drnka „Žáby v Mlíku“. O čo v knihe ide: československé armádne a politické špičky sa ešte krátko pred konaním Mníchovskej konferencie (ktorá rozhoduje o zabraní českého pohraničia Nemeckom) rozhodnú ísť do vojnovej konfrontácie s hitlerovskou ríšou. Záujemcom dávam do pozornosti dve staršie recenzie:
https://www.vojsko.net/kultura/86-knihy-a-casopisy/1409-jan-drnek-zaby-v-mliku
https://www.fantasyplanet.cz/literatura/knizni-recenze/zaby-v-mliku-drnek-jan/
V knihe sa objaví aj Bratislava, pretože odtiaľ smeruje úder československých peších aj tankových vojsk na Viedeň, ktorý má významný podiel na priebeh vojny v prospech ČSR. Vojnu jednoznačne nevyhrá ani Nemecko, ani ČSR. V Nemecku však vypukne generálska vzbura, Hitler a ďalší nacistickí pohlavári sú zlikvidovaní a znepriatelené štáty uzatvoria čestný mier. Nacizmus je postupne likvidovaný.
Z pokračovania „Žába a škorpion“ spomeniem aspoň jednu (pre môj nasledovný príbeh dôležitú) skutočnosť: počínajúc rokom 1939 československá armáda buduje aj malé, no elitné výsadkové vojsko. V treťom pokračovaní „Žáby v bouři“ vypukne druhá svetová vojna v Európe až v roku 1942 útokom komunistického Španielska (áno, aj španielska občianska vojna dopadla inak) na britský Gibraltar a vzápätí sovietskou inváziou do Poľska. Posledné štvrté pokračovanie Drnkovej série („Žáby na prameni“) síce končí už rokom 1942 (na záver okrajovo rokom 1943), vieme však, že druhá svetová vojna v uvedenej alternatívnej histórii skončí 1947 definitívnou porážkou boľševizmu.
Všetky štyri uvedené knihy Jana Drnka vzbudili vo svojej čitateľskej cieľovej skupine veľký ohlas. Na diskusných fórach a iných internetových platformách sa jeho alternatívnej histórie zmocnili mnohí amatérski prispievatelia, modelári zas vytvorili lietadlá a tanky, ktoré v našom skutočnom svete neexistovali. I na mňa tieto knihy veľmi zapôsobili. A pretože už od prelomu detstva a dospievania až doposiaľ neprestajne modelujem katalógy výzbroje rôznych fiktívnych štátov, po prečítaní „Žáby v Mlíku“ a „Žába a škorpion“ som začal modelovať a 2013 i publikovať, ako by mohla vyzerať československá armáda, pokiaľ by ČSR nebola na jeseň 1938 oklieštená a v marci 1939 nezanikla. Časom sa zrodil aj nasledovný príbeh, ktorý už ide výrazne nad rámec témy napr. letectva, tankov, či ručných strelných zbraní.
Záverom tohto úvodu k samotnému príbehu chcem povedať, že v žiadnom prípade nie je mojím zámerom – vedomým, ani podvedomým – na Janovi Drnkovi parazitovať. Pán Drnek však svojimi úspešnými knihami vytvoril svet, ktorý medzi čitateľmi a fanúšikmi žije svojím vlastným životom a ktorý mnohí, aj amatérski autori rôznymi spôsobmi dopĺňajú a rozvíjajú. Podobne ako sa to napríklad v celosvetovom meradle stalo s niektorými knižnými aj audiovizuálnymi dielami klasickej science-fiction, či fantasy...
Nasledovný príbeh je fikcia.
V októbri 1938, počas zhromažďovania vojsk v okolí Bratislavy pred protiofenzívou Levý hák, boli všetci bratislavskí detektívi ako znalci domáceho prostredia a bezpečnostnej situácie v meste, pridelení za sprievodcov a miestnych poradcov najvyšších prítomných veliteľov československej armády. Treba mať na pamäti, že v Bratislave žila početná nemecká (a v rámci nej samozrejme i nemalý počet hitlerovských aktivistov) a maďarská menšina. Panovala preto oprávnená obava, že napriek prerušeniu spojenia do Nemecka i Maďarska, ako aj iným vojnovým obmedzeniam budú súkmeňovci monitorovať a hlásiť pohyby vojska v Bratislave a jej okolí. To by mohlo vážne ohroziť pripravovaný útok na Viedeň a viesť aj ku konečnej prehre ČSR v prebiehajúcej Mníchovskej vojne.
Jedným z miestnych policajných spolupracovníkov armády bol aj šesťdesiatosemročný penzionovaný detektív Samuel Lichtenfeld, ktorý si zobral za pomocníka svojho syna Imricha. Nebolo to prvý raz, kedy Samulel Lichtenfeld bol v čase ohrozenia Bratislavy nápomocný vojakom. Tesne po prvej svetovej vojne Lichtenfeld spolupracoval s talianskymi vojakmi prítomnými v meste a jeho okolí. Mesto sa vtedy ešte volalo nemecky a maďarsky Pozsony a malo pripadnúť rodiacej sa Československej republike O takmer dvadsať rokov neskôr však už mal podlomené zdravie a českí dôstojníci, ku ktorým bol pridelený, posudzovali užitočnosť jeho služieb spočiatku s veľkým dešpektom a skepsou.
V krátkom čase však českí dôstojníci spoznávali zaujímavé momenty z Lichtenfeldovho života. Bývalý špičkový detektív Lichtenfeld bol v mladosti pred vstupom do policajných služieb cirkusovým zápasníkom. Pri tom sa naučil aj vtedy bežnému človeku neznáme bojové umenie jiu-jitsu. Neskôr trénoval v sebaobrane nielen mládež, ale aj strážnikov aj „financov“. Sama jeho policajná kariéra bola bohatá na nebezpečné situácie, z ktorých vyviazol niekedy aj pomocou zápasníckeho umenia.
Jeho syn Imrich, úspešný a medzinárodne oceňovaný športovec a zápasník zas v posledných rokoch prešiel tvrdou a nebezpečnou školou pouličných bojov s nemeckými, ale aj slovenskými extrémistami. V tomto boji bol jedným z hlavných aktérov organizovanej domobrany židovských obyvateľov Bratislavy.
Čas tesne pred protiofenzívou Levý hák strávili muži rodiny Lichtenfeldových s vojskami v Karlovej Vsi, obci za Bratislavou smerom na Rakúsko, ktorej južná časť sa nachádzala pri brehu a ramene Dunaja - teda na riečnej hranici s nacistickou ríšou. Československému vojenskému veleniu bolo jasné, že Nemci sa pokúsia oslabiť československú protiofenzívu bombardovaním jediného vtedajšieho bratislavského mostu cez Dunaj. Preto v lesoch blízkej obce Karlova Ves (s dominanciou obyvateľov slovenskej národnosti) boli umiestnené aj ženijné vojská, ktoré mali za úlohu tesne pred ofenzívou postaviť pontónový most cez Dunaj pre prechod vojsk cez rieku. Zároveň bola v karloveských lesoch krátko pred protiofenzívou ukrytá aj značná časť pozemného vojska, ktoré malo prekročiť rieku Dunaj práve po týchto pontónoch.
Mimochodom na opačnom konci Karlovej Vsi smerom na obec Dúbravka bolo pre potreby ofenzívy zriadené provizórne tajné poľné letisko. Lietadlá a potrebné technické zariadenia boli ukryté v tamojšej lokalite Líščie údolie. Letecký a technický personál bol núdzovo ubytovaný dokonca i v skleníkoch firmy Záhradníctvo Valentová.
Otec a syn Lichtenfeldovci vtedy dôstojníkom pechoty ukrytej v lesoch Karlovej Vsi ponúkli, že pre rozptýlenie nepochybne nervózneho mužstva, aj pre úžitok v boji, naučia vojakov základy boja zblízka bezo zbrane. Úvodná ukážka dôstojníkov natoľko zaujala, že okamžite nariadili čo najväčšiemu počtu prítomných vojakov absolvovať aspoň prvotné základy „bojového umenia“ bratislavských (prešporských) židovských obyvateľov.
V kratučkom čase, ktorý bol k dispozícii, stihlo prejsť týmto minimálnym výcvikom len málo vojakov. Nevedno ani, či im vôbec táto aktivita v bojoch aj prospešná. Hlavné však je, že spomienka na čas strávený v Karlovej Vsi ostala v pamäti kľúčových vyšších dôstojníkov, a keď sa v roku 1939 začali formovať špeciálne prieskumné a výsadkové sily čs. armády, postúpili vedomosť o zápasníkoch bratislavskej rodiny Lichtenfeldových na príslušné miesta.
Pri tom sa nezabudlo ani na rozhovory so Samuelom Lichtenfeldom pri pohári karloveského vína, keď spomínal, ako začiatkom 20.rokov chcel založiť v Karlovej Vsi športovú školu pre mládež. Projekt stroskotal na oddialení výstavby električkovej trate z Bratislavy do obce a on sa veľmi zle zadlžil.
Netrvalo dlho a príslušné armádne miesta oslovili bývalého detektíva Samuela a jeho syna Imricha s lákavou ponukou. Armáda finančne podporí vznik športového areálu pre mládež. Samuel Lichtenfeld sa vzhľadom na svoj vek a chatrné zdravie môže venovať aspoň práci s mládežou. Tak to mala vnímať aj verejnosť či prípadný cudzí agent. No hlavným zákazníkom bude armáda. Preto aj škola bola síce na území Bratislavy, pre verejnosť dostupná električkou, ale na opačnej strane mesta (smerom na Raču), teda čo najďalej od hraníc s Nemeckou ríšou. A Imrich Lichtenfeld popri príležitostnej práci v areáli resp. v škole, bude ako civilný zamestnanec armády predovšetkým trénovať vojakov vo vojenských útvaroch a vo výcvikových priestoroch.
Športovú školu v roku 1940 slávnostne otvoril ďalší príslušník prešporskej židovskej komunity – v tom čase slávny zápasník Ben Shalom, ktorý sa do ČSR vrátil po úspešnom americkom turné. (Ten vzhľadom na svoju profesionálnu kariéru pre armádu nepracoval, ale na príhovor svojho bývalého spolubojovníka z bratislavských ulíc Imricha Lichtenfelda vykonával aj viaceré menšie „zápasnícke turné“ na útvaroch československých špeciálnych jednotiek.) Imrich Lichtenfeld však už od roku 1939 intenzívne pracoval pre armádu, spočiatku v dosť improvizovaných podmienkach, no v rokoch 1940-42 jeho tréningový program rozšíril svoj obsah a zvyšoval svoju kvalitu.
Systematická dlhodobá práca pre armádu umožnila Imrichovi Lichtenfeldovi zdokonaľovať jeho vlastný systém boja zblízka, takže do druhej svetovej vojny vstupovali československí výsadkári a prieskumníci mimoriadne dobre pripravení na tento druh boja. Tí si mimochodom medzi sebou pomenovali tento druh boja, vzhľadom na jeho „židovský pôvod“, ako „Júdo“ (odkaz na „džudo“). Ich nasadenie a vojnové skúsenosti umožnili systém ešte viac prepracovať a už počas druhej svetovej vojny (1942-47) sa Lichtenfeldov boj zblízka dostal aj do radovej pechoty a k iným zložkám armády. Imrich Lichtenfeld ukončil svoju prácu pre čs. armádu koncom 40.rokov.
Samuel Lichtenfeld sa nedožil konca druhej svetovej vojny. Ulicu a oblasť „Račianska cesta“, kde sídlila jeho športová škola, čakal po vojne stavebný i priemyselný rozvoj a prestala byť vhodná pre športový areál. Jeho syn Imrich preto po skončení práce pre armádu, preniesol v 50.rokoch otcovu školu tam, kde kedysi pôvodne mala byť, teda do Karlovej Vsi. Škola po mnohých desaťročiach pochopiteľne prešla rôznym zmenami a expandovala do sveta početnými pobočkami a odnožami. V Bratislave - Karlovej vsi však dodnes škola nesie hebrejský názov Krav-maga.
(Nabudúce ako to s krav-maga bolo naozaj, aj kto boli otec i syn Lichtenfeldovci.)
