Okupácia Československa 1968 – mýty a spomienkový optimizmus

Autor: Martin Pener | 21.8.2019 o 20:16 | Karma článku: 1,02 | Prečítané:  166x

Zažívame vyše pol storočie od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Veľmi by ma zaujímalo, ako o nej budú historici písať o ďalších 50 či 100 rokov. Pretože už teraz je táto udalosť dejín zdroj mýtov a povestí.

Najprv osvieženie historickej pamäte. Udalostí, ako bol vpád vojsk Sovietskeho zväzu a ďalších štátov Varšavskej zmluvy do Československa, je v histórii viac. V našom priestore najviac vnímame povstanie v Maďarsku 1956. Maďari sa na rozdiel od nás húževnato bránili a povstanie bolo krvavo potlačené. Ale sú aj ďalšie rozsiahlejšie zásahy Sovietskej armády v „guberniách“ východného komunistického bloku. Rovnako aj rovnako násilné zásahy domácich ozbrojených zložiek voči vlastnému obyvateľstvu. Aspoň stručný prehľad:

  • 1953 - Východonemecké povstanie (celoštátne, dve až štyri desiatky zastrelených demonštrantov),
  • 1953 - Plzenské povstanie 1953, ako dôsledok na ožobráčenie obyvateľstva komunistickou menovou reformou,
  • 1956 - Poznanské povstanie robotníkov - za zníženie cien, zvýšenie platov a úpravu noriem,
  • 1962 - vojenské potlačenie sociálnych nepokojov v sovietskom Novočerkasku
  • 1971 - vojenský zásah  v Poľsku pri protestoch proti zdraženiu potravín.

Vojenský zásah sa reálne pripravoval aj proti Poľsku v roku 1981 a boli by sa ho zúčastnili aj československí vojaci. A hoci je to trochu iná kategória, spomeňme aj „sovietsky Vietnam“, teda desaťročnú vojnu v Afganistane.

V spomienkach pamätníkov na rok 1968 niekedy zaznieva jedna veľmi nebezpečná mystifikácia. Nostalgia za mladosťou aj selektívna pamäť totiž z času na čas vytvárajú dojem, že tanky vojsk Varšavskej zmluvy prekazili obnovenie demokracie v Československu. Že zmarili niečo, čo až o dvadsať rokov dokázala Nežná revolúcia. A odtiaľ je len krok k výčitkám, že západ nás nechal napospas ruskému medveďovi, že nás hodil cez palubu, ako v roku 1938 v Mníchove.

Tvrdím to aj na základe niektorých príhovorov súčasných politikov, ktoré som si pred dvomi rokmi vypočul počas pietnej spomienky na 21.august 1968 pri pamätnej tabuli na Univerzite Komenského v Bratislave.

Treba však pripomínať, že reformný proces zavŕšený tzv. Pražskou jarou 1968, nech bol akokoľvek prospešný a vítaný, bol na míle vzdialený napríklad od neskoršieho hnutia Solidarita v Poľsku. Áno, boli rehabilitované niektoré obete politických procesov z konca 40. a 50.rokov, ba téma procesov sa dostala aj do tlače a televízie. Bola zrušená cenzúra. Mohli vzniknúť knihy a filmy, ktoré by boli ešte pred dvoma - troma rokmi nemysliteľné. Nesmelo sa obnovovali niektoré druhy kontaktov               s demokratickým západom. Mladí ľudia dostali akú-takú príležitosť verejne produkovať rockovú hudbu. Stranícke komisie si aspoň neverejne dovolili podrobiť skutočnej kritike faktického zakladateľa režimu Klementa Gottwalda...

...avšak do poslednej chvíle ostala nedotknuteľnou vedúca úloha komunistickej strany, Československo do poslednej chvíle poslušne dodávalo zbrane severovietnamskej komunistickej armáde, Štátna bezpečnosť i vojenská spravodajská služba ďalej a intenzívne vykonávali po celom svete operácie proti demokracii, po ktorých ostali vždy len nešťastia a tragédie. Na území ČSSR boli výcvikové strediská pre teroristov.

Prečo, opakujem, prečo by sa mal demokratický západ na čele s USA snažiť zachrániť síce liberalizujúce sa, avšak stále tvrdo komunistické a nepriateľsky orientované Československo?

Tieto riadky nepíšem ako výsmech voči vtedajším nádejam podnes žijúcich generácií, ktoré v roku 1968 dúfali v šťastnejšie Československo. Ich túžba žiť život odlišný od stalinského a brežnevovského poňatia života a sveta bola plne oprávnená. Ale obroda 1968 doplatila na to, že samotní reformní komunisti si vo svojich dobrých úmysloch neuvedomili celú dimenziu svojho počínania. Demokratizácia komunistického režimu bola experimentom odsúdeným na neúspech. Akonáhle akákoľvek totalita siahne na základnú podstatu a praktiky, ktorými upevňuje svoju moc, skončí to buď jej rozkladom, alebo násilným zásahom a návrat k pôvodným najtvrdším ideám. (Toto adresujem aj všetkým obdivovateľom súčasnej Číny, podnes ovládanej komunistickou stranou.)

Pozitívne „demokratizačné“ zmeny 60.rokov nepochybne dovolili obyvateľom Československa vydýchnuť si a dali im nádej na lepší život. Avšak celý proces sa reformným komunistom na čele s Alexandrom Dubčekom vymkol z rúk. Nedokážem sa ubrániť názoru, že lepšou alternatívou histórie by bola vláda pragmatických komunistov. Samozrejme by nemali čisté ruky ani svedomie. No som presvedčený, že v záujme prežitia režimu by časom mocensky prevýšili a napokon odstavili ideologických konzervatívcov (v komunistickom zmysle slova), neschopných pochopiť svet 60.rokov a viesť krajinu do 70.rokov - ako bol Antonín Novotný. Ale zároveň by, verím, ani nevznikol priestor pre ideologických fanatikov ako Vasiľ Biľak, ktorí nás chceli vrátiť do rokov päťdesiatych.

Teda žiadna Pražská jar, žiadna „demokratizácia“ dráždiaca Kremeľ a napríklad už vôbec nie zrušenie cenzúry. Ale v konečnom dôsledku žiadny devastačný dopad tzv. normalizácie na morálku národov Československa.

Možno však časom otvorenejšie vzťahy so západom, než aké panovali v 70.rokoch po normalizácii, tak ako to dokázal v Rumunsku Nicolae Ceaușescu. (Jedným dychom ale dodávam, že Rumunsko za jeho éry bolo ako barbarská orientálna despocia.). Len jeden ukazovateľ ako príklad: v ekonomickej oblasti by to znamenalo väčšiu motiváciu „strany a vlády“ zachovať konkurencie schopnosť československého priemyslu.

Alebo tiež menej masírovania obyvateľstva ideológiou, menej povinnej účasti na rôznych typoch komunistickej „liturgie“ - čo bol znak maďarského tzv. gulášového socializmu, po maďarskom komunistickom vodcovi Jánosovi  Kádárovi nazývaný tiež kadárizmus.

Určite viac autorskej a tvorivej slobody vo filme, literatúre, televízii – ako za normalizácie. Pravdepodobne viac  bigbítu pre mladých...

Keď som už spomenul tú ekonomiku. Tzv. Akčný program Komunistickej strany z apríla 1968 sľuboval aj ekonomickú reformu v rámci socializmu. Ale popri bežne uvádzaných pozitívach politického uvoľnenia v Československu som nezaznamenal, že by došlo aj k povoleniu uzdy  v oblasti drobného súkromného podnikania. Mnohí pamätníci dodnes netušia, že malá, striktne regulovaná ale nie nevýznamná miera súkromného podnikania existovala dokonca aj v ideologicky veľmi prísnom východnom Nemecku. Napríklad roľníci, remeslá, obchodníci – a to nielen drobní.

Aj maďarský spomínaný gulášový socializmu dovolil aspoň obmedzené drobné podnikanie. Tam ani veriaci obyvatelia nepoznali to, čo Slováci a Česi, totiž že navštevovanie kostola znamenalo vážne riziká v zamestnaní či neprijatie na vyššie školy.

Nech mi pamätníci odpustia, ale ustanovenie usmievavého, časom obľúbeného, ale naivného Alexandra Dubčeka bol zásadný omyl a nemohlo skončiť inak, ako smutným koncom. Zopakujem, čo som už inými slovami napísal vyššie: po Dubčekovom nezvládnutí vládnutia nasledovali ďaleko horšie škody na morálke národa, než keby ruleta histórie vyniesla na vrchol vedenie, ktoré by tiež videlo nevyhnutnosť zmien, ale ktoré by nevyplašilo tvrdé ideologické jadro strany, Štátnu bezpečnosť, ani Moskvu. Možno aj takého Gustáva Husáka. On síce chladný pragmatik bol a najvyššiu moc dosiahol, to už však hral s kartami rozdanými až augustovou okupáciou.

Aby teraz čitateľ nebol zmätený zdôrazňujem, že som antikomunista a v tomto príspevku nie je žiadna kamuflovaná „podprahová“ chvála ktoréhokoľvek menovaného komunistu či komunistického režimu. Avšak aj súčasný spôsob udržiavania pamiatky Alexandra Dubčeka (vrátane pomenovania námestia pred budovou  Národnej rady Slovenskej republiky) spoluvytvára ďalší mýtus o roku 1968 a o „dobrých komunistoch“. Poviem to nerád a s trpkosťou, ale okupácia Československa 1968 nebola iba zlovôľa Sovietskeho zväzu a komunistickej ideológie. Bola tiež prirodzený dôsledok činnosti a nedostatočného pochopenia situácie vrcholových československých reformných komunistov, teda časti našej vlastnej vtedajšej vládnej moci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Útecha pravého Slováka

Len si príďte, klimatické zmeny, s tak mentálne nastaveným národom, ako sú Slováci, nevybabrete!


Už ste čítali?