reklama

Špeciálne jednotky Spojených štátov Veľkého Rakúska (I. časť historickej fikcie)

Neúspešný atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 v Sarajeve, rozpútal diskusiu o potrebe účinnejšej ochrany panovníkov, prípadne tiež „nepomazaných“ najvyšších štátnych predstaviteľ

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Predčasné a násilné úmrtia panovníkov samozrejme sprevádzali ľudstvo od jeho vzniku. Páchateľmi bol dokonca často najbližší príbuzní obetí. Avšak množiace sa atentáty na hlavy štátov dedičné i volené či menované, začali vážne naštrbovať optimizmus prelomu 19. a 20.storočia. Ten bol založený na viere, že technický pokrok nastolí aj pokrok sociálny. V praxi to však nefungovalo.

Odborníci poverení analýzou atentátu si prekvapene uvedomili, že pokus o zabitie Františka Ferdinanda bol len pokračovaním celého radu podobných atentátov. Opustime na chvíľu preživšieho následníka trónu a pozrime sa na dnes už zabudnuté atentáty, ktoré tomu neúspešnému sarajevskému predchádzali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V roku 1900 bol štyrmi ranami z revolveru zastrelený taliansky kráľ Umberto I. Rovnakým spôsobom (zrejme len okrem počtu rán) zahynul 1901 prezident Spojených štátov amerických William McKinley. Mimochodom nebol to zďaleka prvý prípad úspešného atentátu na prezidenta USA. Už sám McKinleyho nástupca Theodore Roosevelt unikol atentátu v roku 1911, aj keď už nebol vo funkcii prezidenta. Zastrelený bol v r.1913 kráľ Juraj I. Grécky.

Ale aj inými spôsobmi hynuli hlavy štátov. V roku 1894 bol atentátnikom na smrť dobodaný francúzsky prezident Marie François Sadi Carnot a v tom istom roku bol uskutočnený bombový útok na Kráľovské observatórium Greenwich. A bombový atentát už v roku 1881 usmrtil ruského cára Alexandra II. Nikolajeviča.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1903 bol zavraždený srbský kráľ Alexandr I. Obrenović (aj jeho manželka Draga), tento raz však nie anarchistami (tak ako Umberto I., či SadiCarnot), ale vlastnými vojakmi počas prevratu. Smrtiacimi nástrojmi boli revolver a šabľa.

Na panovníka severozápadného suseda a vtedy ešte spojenca Rakúsko-Uhorska, nemeckého cisára Vilhema II. boli neúspešné atentáty podniknuté v rokoch 1900 a 1901. Napokon aj Habsburský panovnícky dom už mal „vlastnú skúsenosť“ – zabitá bola aj Alžbeta Bavorská (nám známa viac ako cisárovná Sissi).

Atentátnici však neobchádzali aj iných vysokých predstaviteľov, než len panovníkov. Úspešne i neúspešne. Aspoň telegraficky niekoľko mien: v roku 1904 Nikolaj Ivanovič Bobrikov - guvernér fínskeho veľkokniežatstva (vtedy súčasť Ruskej ríše) a Vjačeslav von Pleve (ruský minister vnútra); 1905 Piotr Stolypin – ruský premiér; 1912 jeho kolega vo funkcii v Španielku - José Canalejas Méndez. A tak by sme mohli pokračovať ďalej a to aj za hranice Európy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrcholní predstavitelia Habsburského rodu aj najvyšší politickí činitelia monarchie si zdesene uvedomili, že cisárstvo len tesne uniklo tretej možnej strate z radov následníkov trónu: syn cisára Františka Jozefa I. Rudolf sám ukončil svoj život r. 1889, kým cisárov brat Maximilián I. Habsburský bol popravený Mexiku o dva roky skôr.

Vojenskí aj policajní činitelia pri rozbore neúspešného atentátu na Františka Ferdinanda d'Este skonštatovali alarmujúcu skutočnosť: veľký pokrok konštrukcie revolverov v uplynulých desaťročiach (kovová nábojnica, dvojčinný režim streľby), ako aj zdokonalenie „automatických“ pištolí na vysokú mieru funkčnej spoľahlivosti, nesmierne uľahčovali prácu atentátnikom oproti dobám, keď bolo treba tasiť meč, alebo aspoň dýku. Aj po objavení pušného prachu trvalo ešte stáročia, kým príprava na každý jeden výstrel neprestala byť zdĺhavá, pričom nabitá zbraň (navyše dosť rozmerná) bola použiteľná len na obmedzenú dobu. Moderné krátke strelné zbrane začiatku 20.storočia už boli pri malých rozmeroch veľmi účinné, nezávislé od vplyvov počasia a použiteľné na takmer neobmedzene dlhé čakanie na obeť a okamžitý smrtiaci útok zároveň. Čo neznamená, že bodné a sečné zbrane by mali vymiznúť z výzbroje atentátnikov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Adekvátny pokrok nastal aj na poli výbušnín. Zbrojný priemysel už produkoval ľahko ovládateľné ručné granáty. Rozvoj vlakovej dopravy a tušenie rozvoja dopravy automobilovej zase nahrávali útočníkom pri operatívnej voľbe miesta činu aj pri úteku z neho. Bežné používanie telegrafu a rozmach telefónu zas ponúkali desivo rýchly prenos informácií v rámci sprisahaneckých skupín, ktoré si mohli vymieňať informácie o pohybe vyhliadnutej obete... Výsledky rozboru atentátu na nasledovníka trónu boli pesimistické, pokrok akoby stál na strane útočníkov.

Náš predchádzajúci prehľad najzávažnejších atentátov napovedal, že najviac postihnutou krajinou bolo Rusko. Avšak neúspešný sarajevský atentát z 28. júna 1914 vyvolal vlnu teroru proti obyvateľom Habsburskej monarchie. Spočiatku len v balkánskej časti Rakúsko-Uhorska, namiereného proti vojenským a civilným predstaviteľom monarchie. To bol teror takmer výlučne etnický. V rokoch 1916-1918 sa však začal prenášať najmä do ulíc Viedne, v menšej miere Prahy a Budapešti, už ako teror radikálne sociálny. Len na okraj, pre nás bude veľmi zaujímavý prípad pokusu o atentát na prešporského mešťanostu (starostu) Tivadara Blollyho z roku 1917.

V roku 1916 zomiera cisár František Jozef I. a na jeho miesto nastupuje živý a už uzdravený František Ferdinanda d'Este. Nové štátne usporiadanie Spojené štáty Veľkého Rakúska, ktoré napokon značne obmedzilo národnostné napätie v monarchii, však potrebovalo svoj čas na vstup do platnosti. A spolkovým cisárom sa František Ferdinand stal až v roku 1919. Na rapídne zhoršujúcu sa vnútro bezpečnostnú situáciu vtedy ešte Rakúsko - Uhorska však bolo potrebné reagovať už v rokoch 1914-15.

S návrhom riešenia prišiel rakúsky arcivojvoda Karol, toho času plukovník Hlavného stanu rakúsko-uhorskej armády, erudovaný vojenský odborník. Vybrať najlepších vojakov, žandárov a policajtov monarchie, zhromaždiť ich u osobitných jednotiek mimo bežné armádne velenie, či pôsobnosť miestodržiteľov. Vysvetlime si na tomto mieste, že vtedajšie armádne sily monarchie sa delili na Spoločnú armádu, Cisársko-kráľovskú domobranu (Predlitavsko) a Kráľovskú Uhorskú domobranu. Žandári boli obdobne sústredení buď u Cisársko-kráľovského žandárstva, alebo Kráľovského uhorského žandárstva. Uniformované polície v mestách boli výlučne „komunálneho“ charakteru.

A arcivojvoda Karol vo svojom memorande pokračoval: okamžite začať so špeciálnym výcvikom, zameraným na premyslenú a účinnú ochranu hláv panovníckych dynastií aj vrcholových politikov vládnych a parlamentných. Zároveň ochrana panovníkov cudzích krajín, prítomných na návštevách na území monarchie. Príslušníci tohto nového telesa musia byť nadpriemerne fyzicky zdatní, aj patrične inteligentní, nie príliš mladí, ani prestarnutí, každopádne už s dlhšou úspešnou službou. Aristokratický pôvod nie je potrebný, s výnimkou veliacich dôstojníkov samozrejme. (Tých našťastie nebolo treba až tak veľa...)

Časť príslušníkov jednotky musí operovať v civilnom odeve, aby napríklad na verejných zhromaždeniach neboli byť útočníkmi rozoznateľní. Všetci však, či už v uniforme alebo v civile, však musia byť výborní šermiari i strelci a maximálne lojálni. Jednotka ktorá ich zastreší, ďalej potrebuje mužov z každého národa monarchie, či ešte lepšie členov plynule a bez prízvuku hovoriacich viacerými jazykmi. Jednotka sa tak stala akýmsi predobrazom neskoršej jednej spoločnej federálnej armády, ktorá v rokoch 1919-1920 nahradila tri už spomínané armády.

KONIEC PRVEJ ČASTI

Martin Pener

Martin Pener

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Po otcovi rodený Staromešťan, vyrastal som v Karlovej vsi, väčšina života prežitá v Ružinove. Zoznam autorových rubrík:  Historické fikcieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu