Celkom na úvod čitateľ nech odpustí, že o našom meste pred rokom 1919 nemôžem hovoriť ako o Bratislave. Uznávam síce, že aj taká Byzantská ríša dostala toto pomenovanie až dlho po svojom zániku a nikto ju dnes nenazve inak. Ale z úcty k historii tohto mesta cítim povinnosť používať v súvislosti s udalosťami do roku 1918 názov Prešpork. Bratislava, to je slovenské mesto. Prešpork slovenský rozhodne nebol. A potom - aj Ružomberok a Kežmarok sú taktiež názvy zo „slovakizovanej nemčiny“ a ani tým najnárodnejším z najnárodnejšie cítiacich Slovákov to neprekáža.
Piloti o ktorých v tomto článku bude reč boli príslušníkmi letectva, ktorého názov v nemčine znel Kaiserliche und Königliche Luftfahrtruppen, čo môžeme preložiť ako Cisársko kráľovské letecké jednotky. Pre jednoduchosť však budem používať pomenovanie rakúsko-uhorské letectvo. Až na výnimky nebudem v tomto článku spomínať názvy lietadiel, každý letecký fanúšik si stroje príslušných pilotov či ich zostrelených protivníkov ľahko nájde na internete.
Ale pre laikov aspoň stručne vysvetlím, že za letecké resp. stíhacie eso pokladáme tých vojenských pilotov, ktorí dosiahli minimálne 5 zostrelov. Pravda pri štúdiu činnosti toho ktorého pilota môžeme naraziť na problém, že niektoré zostrely nedosiahol sám, ale v spolupráci s inými pilotmi. História počínajúc prvou svetovou vojnou tiež pozná nemálo prípadov, kedy pilot zostrelil lietadlo svojho vlastného alebo spojeneckého letectva. A takej nemeckej Luftwaffe počas druhej svetovej vojny pilota s piatimi zostrelmi za eso ani nepovažovali, nakoľko technická a taktická prevaha v prvých rokoch vojny umožnila pilotom získať počty zostrelov dovtedy nevídané a dodnes neprekonané. (Nemci navyše ani neuznávali podiel na zostreloch, zostrelené lietadlo bolo pripísané vždy len jednému z útočiacich pilotov.) Inde zas do skóre pilota započítavali aj lietadla zničené na zemi. My sa ale pekne držme sa piatich zostrelov.
Ak sa pozrieme na prehľad stíhacích es rakúsko-uhorského letectva, nachádzame na prvom mieste pilota Godwina von Brumowski (1889–1936) narodeného v poľských Wadoviciach s 35 priznanými leteckými víťazstvami. Na mieste druhom sudetský Nemec Julius Arigi (1895–1981) s 32 zostrelmi. Mimochodom človek paradoxných osudov – po prvej svetovej vojne bol priekopníkom civilného letectva v novovzniknutom Československu, krátko pred druhou svetovou vojnou letecký inštruktor Luftwaffe a počas nej napriek svojmu veku aktívny bojový pilot. Von Brumowski a Arigi však zo zamerania tohto článku vybočujú a uvádzam ich len pre zaujímavosť.
Preskočme na miesto piate, ktoré zaujal József „Josi“ Kiss (celým menom József Kiss de Elemér et Ittebe). Narodil sa 26.1. 1896 v Bratislave slovenskej matke a maďarskému otcovi, pričom on sám plynule hovoril oboma rečami. S 19 samostatne dosiahnutými zostrelmi ho preto môžeme označiť za najlepšie maďarsko-slovenské (alebo slovensko-maďarské) eso prvej svetovej vojny. O ďalších 9 zostrelov sa delil s inými pilotmi.
K letectvu nastúpil na jar 1916 po rekonvalescencii zo zranenia utrpeného na fronte v Karpatoch. Zahynul 25. 5. 1918 na talianskom fronte v boji s britskými stíhačkami Sopwith Camel. Jeho britskí, francúzski a talianski protivníci mu však počas pohrebu preukázali rytierske gesto, keď preleteli nad cintorínom a zhodili veniec s odkazom „Náš posledný pozdrav, pre Nášho odvážneho nepriateľa". Jeho priateľka Enrica Bonecker mu ostala verná doslova až za hrob, nikdy sa nevydala a zvyšných 52 rokov denne navštevovala miesto jeho posledného odpočinku. Smutný no krásny príbeh, však?
Hlbšie v zozname rakúsko-uhorských stíhacích es prvej svetovej vojny obsadil ďalší Prešpurák Ferdinand Udvardy, narodený 1895 maďarským rodičom. Dosiahol 9 zostrelov. Letcom sa stal na jeseň 1916 po predošlej službe u pechoty. Svoje prvé dva zostrely dosiahol počas (jedného) bojového letu v júni 1917. Po skončení bojov medzi rakúsko-uhorskou a ruskou armádou slúžil naďalej v letectve a dosiahol svoj posledný zostrel. Jeho obeťou bol stroj Rumunov. Český zdroj hovorí o službe v leteckých silách „Červenej armády“, asi však pôjde o letecké sily maďarskej bolševíckej „republiky rad“. O ďalších osudoch Urdvaryho som nevypátral žiadne údaje, pravdepodobne sa však dožil konca druhej svetovej vojny.
V roku 1899 sa v Prešporku narodilo ďalšieho rakúsko-uhorské eso Josef von Maier. Vieme o ňom veľmi málo: dosiahol 7 zostrelov. Kedy a ako zomrel nevedno...
Podstatne viac informácii máme o prešporskom ese s piatimi zostrelmi, ktorým je Friedrich Hefty. Narodil sa 13.12. 1894 a k letectvu nastúpil hneď v prvom roku prvej svetovej vojny. Z počiatku lietal misie priezkumné a bombardovacie. Po zranení spôsobenom talianskou protilietadlovou paľbou a následnej hospitalizácii (ochorel na týfus) bol zalietavacím pilotom a po ďaľšom pobyte v nemocnici nastúpil v apríli 1917 na rumunský front. V októbri tohože roku bol prevelený na front taliansky. V rámci rakúsko-uhorského letectva mu prináleží prvenstvo v použití padáku na záchranu života. Paradoxne sa tak stalo v boji od ktorého by človek čakal iný priebeh: 22.8. 1918 bolo šesť rakúskych stíhačiek Albatros D.III napadnutých jedným talianskym stíhačom na francúzskom stroji Spad. Heftyho Albatros bolo zasiahnuty do palivovej nádrže. Padák sa neotvoril celkom, ale stromy zabrzdili pád pilotovho tela.
Hefry sa okamžite po skončení prvej svetovej vojny zapojil ako pilot nového maďarského letectva do bojov proti armádam rumunskej, srbskej i našej československej. Keďže Trianonská dohoda z roku 1920 zakázala Maďarsku vlastniť vojenské lietadlá, stal sa dopravných pilotom. No v druhej svetovej vojne už bol opäť príslušník maďarskej armády a po nej emigroval do USA. Tam aj 20.1. 1965 zomrel.
A napokon pôvodom prešporský pilot s rovnakým minimálnym počtom zostrelom, aby stačil na titul esa, aj keď uvídíme diskutabilným počtom: Bela Macourek, narodený 4.11. 1889. Rovnako ako v prípade Udvardyho a von Maiera nevieme kedy, kde a ako zomrel. Posledný mne dostupný údaj o jeho živote sa týka roku 1931. Pôvodne bol dôstojník horskej delostreleckej divízie, leteckým pozorovateľom sa stal v decembri 1916. Ako pozorovateľ dosiahol aj svoje prvé letecké víťazstvo. Kedže lietadlo Hansa-Brandenburg C.I na ktorom sa tak stalo, malo len jeden guľomet a to pohyblivý pre pozorovateľa, mohli by sme mať výhrady k započítaniu tohto zostrelu do Macourkovho skóre stíhača, keďže v tom čase ešte nebol pilotm a teda ani stíhačom. Až následne v roku 1917 absolvoval aj pilotný výcvik. Po vojne krátko lietal v maďarskom boľševíckom letectve. A ešte perlička: Macourek si po vojne zmenil priezvisko na Maklary. (Že by jeho korene boli čiastočne české?)
O žiadnom z menovaných pilotov „prešporského pôvodu“ nemôžeme tvrdiť, že by boli Slovákmi. Len o Józsefovi Kissovi to môže platiť na 50%. Pre úplnosť sa ale zmienim ešte o dvoch mužoch, narodených na území dnešného Slovenska. Prvým je rodák z Nitry Károly (Karl) Kaszala (1892-1932), ktorý zostrelil 7 lietadiel a jeden balón. Jeho národnosť nepoznáme.
Avšak je možné, že jeden Slovák sa predsa len medzi rakúsko-uhorské stíhacie esá dostal - trnavský rodák s piatmi zostrelmi Franz Wognar, narodený 6.1. 1890. Teda aspoň Wikipédia tvrdí „He was of Slovakian heritage“. Do bojov sa zapojil v máji 1915. V prvých dvoch rokoch prvej svetovej vojny ešte neexistovalo rozdelenie na lietadlá resp. letecké jednotky stíhacie, bombardovacie, prieskumné a pod. Preto Wognar vykonával lety zamerané na fotografovanie nepriateľských vojsk, nálety bombardovanie i bitevné, riadenie delostreleckej paľby, ochranný sprievod bombardovacích lietadiel aj stíhanie.
Prvé vzdušné víťazstvo dosiahol 26.1. 1917. Neskôr sa stal testovacím pilotom. Zomrieť mal v roku 1943 Odese. Veľmi by ma zaujímalo za akých okolností sa stalo, avšak pramene o Wognarovi mlčia...
Treba dodať, že najúspešnejšie rakúsko-uhorské esá dosiahli nižší počet zostrelov, ako ich náprotivky nemecké, francúzske, či britské. Dôvodom je charakter bojov ale aj protivníkov Rakúsko-Uhorska (a Nemecka) na frontoch ruskom, rumunskom, srbskom a talianskom. Vzdušná vojna na týchto frontoch nebola tak intenzívna ako na západnom fronte. Kým na západe prebiehal boj technológií, v ktorom modernejšia konštrukcia prinášala nadvládu vo vzduchu a vyprokovala konštrukčné inovácie protivníka, na východných frontoch bol viac technologický kľud. Nie že by aj tam modernejšie lietadlá nemali nadvládu nad zastaralejšími. Pri nižšej intenzite leteckých bojov však súboj konštrukcií nebol tak výrazný.
Piati muži ktorým (najmä) bol venovaný tento článok sa v Prešporku narodili a strávili detastvo a mladosť. V čase vypuknutia vojny mali od 15 do 25 rokov, v priemerne necelých 19 a pol roka. Nikto z tých ktorí prežili vojnu sa už do Bratislavy nevrátil. Dovolím si to tvrdiť aj o tých, ktorých povojnové osudy nie sú známe. Avšak fascinuje ma, že títo muží, ktorí sadali do vtedy ešte málo dokonalých lietajúcich aparátov a púštali sa do boja, ktorý sa ešte len rodil, chodili ako deti a mladíci po rovnakých miestach, po ktorých dnes chodím ja. A napriek tomu, že niektorí dokonca bojovali proti Československu, budemi ch pokladať za mojich rodákov.
Martin Pener
